Každé ráno neľudsky skoro vstával a potom, čo do seba nasypal neľudské jedlo, sa vybral do práce. Neľudskej. V nej naňho neľudsky dlhý čas totálne neľudsky ziapal jeho neľudský šéf.
Keď sa vrátil do svojho neľudského príbytku, zjedol neľudskú večeru, pomohol svojim neľudským potomkom s neľudskými domácimi úlohami a pozrel si neľudské správy o brutálne neľudskom raste cien takmer všetkých neľudských surovín a výrobkov, mohol sa konečne venovať svojej najobľúbenejšej neľudskej činnosti – písaniu. Spočiatku svojej amatérskej kariéry neľudského spisovateľa písal o ľuďoch. Všetci neľudskí vydavatelia ho však vysmiali. Kto sa už dnes zaujíma o ľudí? Táto téma je už úplne vyčerpaná a žiadneho nečloveka nezaujíma. A tak začal Cé písať o neľuďoch. Vydavatelia sa mu už síce nevysmievali, no aj tak mu nič nevydali.
Jedného dňa Cé zmizol. Jeho neľudská manželka si to všimla až večer, keď ju jej neľudskí potomkovia začali neľudsky otravovať s domácimi úlohami. Neľudskými.
Cé-ov neľudský šéf si jeho absenciu všimol oveľa skôr. Neľudsky ho to vytočilo. Okamžite povýšil na Cé-ovo miesto iného nečloveka, aby mal na koho neľudsky ziapať.
Cé-ovi sa v tom čase od šťastia roztriasli jeho neľudské nohy. Zistil totiž, že jeho únoscovia sú ľudia. Ja som to vedel, predsa existujú, pomyslel si nadšene. Jeho nadšenia však trochu poľavilo po tom čo ho jeho ľudskí únoscovia veľmi ľudsky strčili do terária a začali mu ponúkať rôzne ľudské jedlá. Háčik bol v tom, že ak sa túto ľudskú stravu snažil skonzumovať, dostal elektrošok. Keď sa prestal pokúšať prijať ponúkanú potravu a priškrteným hlasom povedal: „Radšej knihu.“, ľudia za sklom sa začali natešene objímať. Cé, keďže bol nečlovek, nechápal prečo. Rovnako nechápal prečo mu neustále ukazujú nových ľudí a nútia ho, aby im povedal: „Radšej knihu.“. Všetci tí ľudia však na sebe mali tričká s jeho fotkou, a tak si myslel, že to bude nejaký podivný ľudský zvyk.
Po 267 dňoch Cé-a previezli do veľkej kancelárie, v ktorej za obrovským stolom sedel korpulentný, plešivejúci chlapík. „Ahoj, ja som Bobo,“ povedal, škeriac sa od ucha k uchu a podal Cé-ovi ruku.
„Radšej knihu,“ odvetil Cé a nesmelo sa dotkol Bobovej ruky tykadlom.
„Nemusíš mi vravieť radšej knihu. Vlastne to už nemusíš vravieť vôbec,“ neprestal sa Bobo škeriť. „Dáš si niečo? Whiskey? Kolu?“
„Radšej knihu,“ zopakoval Cé.
„Vieš kamoš,“ položil mu Bobo familiárne ruku na plece, „fakt to už nemusíš vravieť. Chápem, že sme sa my, ľudia, k tebe nezachovali práve najlepšie. Vystavovať ťa ako atrakciu bolo nešťastné a naučiť ťa tú vetu tiež. Odteraz sa však nemusíš ničoho báť. Si v dobrých rukách. Bobo sa o teba postará. Vieš kamoš, chceme o tebe natočiť film. Skutočný príbeh o tvojom živote. O tvojej planéte a o tom ako si sa k nám dostal. Čo ty na to?“
„Radšej knihu,“ nedal sa Cé.
„A vieš ty čo? To vôbec nie je zlý nápad. Vydáme tvoj príbeh knižne a ak bude úspešný, a som si istý, že bude, tak natočíme film. Alebo dva. Najlepšie celú trilógiu. Čo ty na to kamoš? Nie, nič nehovor. Radšej knihu, však?“ Cé veselo prikývol.
***
„Ona je priemerná pozemšťanka. On je nečlovek. Tajomný a nebezpečný. Jeho láska ju môže zničiť, no nedokáže jej vzdorovať. Skutočný príbeh lásky silnejšej než smrť,“ prečítal Bobo zo zadnej strany obálky dojatým hlasom a podal knihu Cé-ovi.
„Tvoj skutočný príbeh,“ dodal a zúrivo Cé-ovi potriasol rukou. Ten si s chuťou z knihy vytrhol zopár stránok a začal ich, hlasno mliaskajúc, prežúvať. Po chvíľke ich však vypľul a znechutene vyhŕkol: „Radšej knihu.“
